Povesť o žabiaroch

Šujanov v minulosti často prezývali žabiarmi. No kým sa pozrieme prečo, uvedieme ešte prezývky ostatných okolitých obcí. Rajčania boli kožkári, Ďurčania havkári, Veľkočerňancov zvali hurtošmi a Frivalďancov prezývali brajnári. 

My sme boli žabiari preto, lebo v obci v minulosti bolo zvykom chytať žaby koncom marca, keď vyliezali po zimnom spánku z močarísk. Chytali sa len samčeky, odriezali sa z nich zadné nohy, ktoré sa zlúpili z kože a upravovali sa na viacero spôsobov. Uvedieme dva spôsoby prípravy žabích stehienok:

  1. mäso sa vykostilo, pokrájalo sa na malé kocky, prudko sa opieklo na bravčovej masti alebo na oleji. Po zmäknutí mäsa sa pridali vajíčka a pokrm sa podávalo s chlebom ako praženica.
  2. Žabacie nohy sa obalili v strúhanke a opiekli sa na spôsob rezňov. Podávali sa so zemiakmi. Mäso zo žabacích stehienok je veľmi jemné a chutné najmä pre labužníkov. Posledným známym najväčším chytačom žiab bol pán Jozef Uhlárik.

V minulosti občania obce Šuja po nachytaní, predávali žabacie stehienka majetnejším občanom mesta Rajec a to napr.: farskému úradu, lekárnikovi, majiteľovi súkennej fabriky v Rajci a lekárom. Za každý pár žabacích stehienok dostali dvadsať halierov.

V dnešnej dobe sa žaby nechytajú z hľadiska ochrany životného prostredia, pretože niektoré druhy žiab sú zákonom chránené. Prezývka ale prežila až do súčasnosti.

Ku skvalitneniu našich služieb využívame súbory cookies. Používaním týchto stránok nám automaticky dávate súhlas na ich použitie.
Viac info Ok